Ján Rafay ZÁKLADY CHOVU KRÁLIKOV II.
Vložené 22.08.2020
Z HISTÓRIE ICH CHOVU
Súčasné domáce králiky chované v širokej genotypovej skladbe sú potomstvo jediného druhu - aguti sfarbeného králika divého Oryctolagus cuniculus.
Na rozdiel od veľkých druhov zvierat sú naše poznatky o vzniku a rozšírení králika v geologických dobách obmedzené. Okrem iného je to spôsobené tým, že drobné kosti králikov a ich zoologických predchodcov sa do dnešnej doby zachovali len zriedka resp. unikli záujmu paleontológov a archeológov.
Podľa Nachtsheima (1949) sa dá predpokladať, že potomkovia dnešných králikov a zajacov v starších treťohorách (od 65 mil. do 5,5 mil. rokov) migrovali do Európy z Ázie. Podľa nálezov kostí sa rozšírili po celej Európe s výnimkou Škandinávie. Následne pleistocén (od 2,5 mil. do 120 tis. rokov) s nastupujúcou dobou ľadovou, ktorá pokryla väčšinu Európy ľadovcom sa stal pre predchodcov dnešných králikov v pôvodných lokalitách neobývateľný a preto sa počas tohto obdobia rozšírili v teplejších oblastiach južnej Európy a západnej časti severnej Afriky. V čase, keď sa pozornosť človeka obrátila na tieto drobné cicavce bola hlavná lokalita ich výskytu na Pyrenejskom (Iberskom) polostrove. A štát rozprestierajúci sa na väčšine tohto polostrova vďačí králikom za svoje pomenovanie. Keď totiž okolo roku 1100 pr. n. l. Féničania pri svojich stredomorských plavbách dosiahli pobrežie dnešného Španielska, videli tam veľké počty králikov. Dovtedy neznáme zvieratá pripomínali Féničanom svojím výzorom a spôsobom života druh damana (Hydrax syriacus), ktorý bol hojne rozšírený v ich domovine. Preniesli si preto z hebrejčiny meno pre damana „saphan“ alebo „shaphan“ na králiky a krajinu, kde sa vo veľkých početnostiach tieto zvieratá nachádzali nazvali „i-shepan-im“ t. j. pobrežie damanov. Z tohto „i-shepan-im“ sa potom neskoršie stalo latinské Hispania, španielske Espana a slovenské Španielsko.
Mapka súčasného rozšírenia králika divého.
Latinský názov králika stanovil švédsky lekár, prírodovedec a botanik Carl von Linné, ktorý je zakladateľom moderného systematického názvoslovia rastlinných a živočíšnych druhov. Vedecké meno králika bolo vytvorené na základe jeho schopnosti hrabať chodby. Grécke slová oryttein - hrabať a lagos – zajac spolu s latinským cuniculus - malá chodba, sa podieľali na vytvorení mena Oryctolagus cuniculus, ktoré je od roku 1758 vedeckým pomenovaním králika v zoologickom systéme.
Zdomácňovanie (domestikácia) ako postupná zmena exteriéru a správania sa organizmov podľa požiadaviek človeka sa začala pri králikoch uplatňovať relatívne neskoro. Medzi prvé domestikované zvieratá patria pes, koza a ovca, ktoré človek usmernene choval vo svojej blízkosti už pred 10 000 rokmi. Medzi prvými správami o úžitkovom využití králikov je záznam od Plínia. Popisuje, že novorodené králiky (laurices) predstavujú pre Rimanov pochúťku, o ktorej boli presvedčení, že jej pravidelný konzum zabezpečuje ľuďom mladistvý vzhľad, zdravie a krásu.
Na jednom francúzskom rukopise z roku 1396 sa zachovalo vyobrazenie ženy s lukom ako poľuje
na králiky. Dolný obrázok zrejme znázorňuje zaúčanie mladého psíka do vyháňania králikov z nory.
Aby sa uľahčil prísun králičích plodov a mäsa na konzum, boli v treťom storočí pr. n. l. králiky pochádzajúce zo Španielska umiestňované do ohradených priestorov (leporáriá, lepus - zajac). Zriaďovanie takýchto leporárií je podrobne opísané Varrom. Pôvodne sa v nich chovali aj zajace, ale vzhľadom na to, že ich chov bol náročný a zle sa rozmnožovali, boli neskôr leporáriá určené len pre králiky. Ku koncu Rímskej ríše leporáriá postupne zanikali, pretože „barbari“ nastupujúci namiesto Rimanov, králičie mäso veľmi neobľubovali a skôr holdovali takej drobnej zveri, na ktorú bolo možné poľovať. Rozhodujúci prielom v domestikácii králika urobili kresťanské kláštory, zvlášť vo Francúzsku. Králičie mäso tam bolo veľmi vysoko cenené. Podľa správy biskupa Gregora de Tour z roku 590 boli novorodené mláďatá povoleným a obľúbeným pôstnym jedlom. Okrem toho sa králiky chovali aj kvôli zábave, pretože sa dali dobre loviť. Na jednom francúzskom rukopise z roku 1396 sa zachovalo vyobrazenie ženy s lukom ako poľuje na králiky.
Od prvého kontaktu človeka s králikmi dochádza k postupnému rozširovaniu týchto zvierat i mimo európsky kontinent. V staroveku, ale hlavne v stredoveku sa králiky dostávajú na palubách lodí do novo objavovaných krajín a osídľujú oceánske ostrovy, americký kontinent a Austráliu. Vďaka prispôsobivosti podmienkam prostredia a intenzívnej reprodukcii sa v 19. storočí stali kozmopolitným druhom rozšíreným po celom svete s výnimkou polárnych oblastí a vlhkých tropických krajín. O prispôsobivosti králika svedčí aj informácia H. Nachtsheima. V roku 1874 jedna anglická expedícia vysadila králiky na Kerguelénach, skupine ostrovov v južnej časti Indického oceána bezprostredne susediacich s Antarktídou. Dôvodom osídlenia bolo to, aby v nehostinnom kraji mali lovci veľrýb dostatok čerstvého mäsa. Napriek tomu, že priemerná letná teplota v tejto oblasti len málo prekračuje bod mrazu, králiky sa na ostrovoch prispôsobili drsným klimatickým podmienkam a rozmnožili sa tak, že zdevastovali plochy zelene vrátane pôvodnej kerguelénskej kapusty, ktorú s obľubou jedli námorníci a ktorá pred vysadením králikov bola hojne rozšírenou zeleninou na ostrovoch.
Známy je aj prípad ostrova Porto Santo, ktorý je príkladom na pôsobenie prírodného výberu v populáciách. V roku 1418 bola vypustená do prírody na ostrove samica s mláďatami, ktoré sa rozmnožili natoľko, že znemožnili kolonizátorom ďalšie osídľovanie zdevastovaných plôch. Na novom území sa populácia králikov vyvíjala tak, že v 19. storočí už dospelé zvieratá nedosahovali v dospelosti viac ako 0,5 kg živej hmotnosti.
V porovnaní s domácimi králikmi boli rozdiely vo veľkosti tela také veľké, že Ch. Darwin predpokladal existenciu samostatného druhu králikov.
Ďalším príkladom zmeny dedične podmienených vlastností vplyvom vonkajšieho podnebia je prípad králikov vysadených na ostrove Moorea v Polynézii. Tunajšia vlhká humózna pôda nedovoľovala voľne žijúcim králikom hĺbiť nory a tak samice vrhajú mláďatá na voľnú zem podobne ako zajace. V austrálskom buši sa zasa králiky prispôsobili na šplhanie po stromoch.
Vo všeobecnosti však možno povedať, že králikom vo voľnej prírode najlepšie vyhovuje biotop so suchou pahorkatinou porastenou stromami a krami na pieskovitej pôde. Ako norové zvieratá dokážu v krátkom čase na takýchto lokalitách vybudovať systém chodieb s viacerými únikovými otvormi. Králikom to umožňuje ochranu pred prirodzenými nepriateľmi (líška, pes). Menšie zvieratá (tchor, lasica) však dokážu vniknúť do králičej nory, čo využíval v minulosti aj človek pri tzv. fretkovaní. Zdomácnená forma tchora - fretka sa vpúšťala do nory a vybehujúce králiky sa chytali do sietí nastavených pri norových otvoroch.
Najznámejším dokladom rozšírenia králikov na novom území je Austrália. V roku 1859 vypustil prisťahovalec z Anglicka menom Austin asi 24 zvierat v južnej časti Austrálie (štát Karolína). Po niekoľkých desaťročiach sa populácia králikov rozmnožila tak, že začala byť potravinovým konkurentom stádam oviec, ktoré produkovali vývozný artikel - vlnu. Zdevastované pasienky znížili početnosti oviec a následne ruinovali nájomcov pôdy. Všetky súkromné i vládne opatrenia na zníženie početností králikov boli neúspešné a nezabránili ich ďalšiemu rozmnožovaniu. Králiky prekonávali púšte, boli schopné preplávať veľké rieky, podhrabávali ploty a neexistovala skutočná bariéra, ktorá by ich zastavila.
Na druhej strane existujú prípady, keď králiky vysadené do voľnej prírody sa nielen nerozmnožovali, ale ich početnosť sa krátko po vypustení znížila. Príkladom je vypustenie 20 000 divých králikov v roku 1951 v New Jersey (USA), z ktorých na začiatku lovu zostalo len 1600. Pravdepodobnou príčinou mohla byť vírusová choroba - myxomatóza, ktorá zachvátila vypustené králiky.
V roku 1897 bola v Montevideu objavená a opísaná choroba, ktorá spôsobovala masový úhyn domácich králikov. O 45 rokov neskôr bol objavený pôvodca tejto choroby - vírus myxomatózy a zistilo sa, že jeho hlavnými prenášačmi sú rôzne druhy bodavého hmyzu.
Francúzsky lekár A. Delille sa rozhodol v roku 1952 vyskúšať umelú infekciu divožijúcich králikov v boji proti ich premnoženiu. Pokus sa vydaril podľa očakávania a vírus sa preniesol aj do ostatných častí Európy. Od tohto roku teda existuje nebezpečenstvo myxomatózy medzi populáciami európskych králikov. Nasadenie vírusu myxomatózy v boji proti králikom v Austrálii však nebolo dlhodobo účinné. Počas niekoľkých generácií sa totiž vyselektovali skupiny zvierat, ktoré boli voči vírusu rezistentné a králiky infekciu prežívali.
Bezprostredný vplyv na chov králikov v strednej Európe malo pravdepodobne obdobie po prusko-francúzskej vojne (1870 – 1871). Nemeckí vojaci videli na francúzskom vidieku rozšírené chovy králikov, ktoré v tom čase dosahovali veľmi vysokú úroveň. Z Francúzska si doviezli králiky domov a začali sa venovať ich usmernenému chovu. Začiatkom XX. storočia bol chov králikov v Nemecku už značne populárny a rozširoval sa ďalej na východ do Čiech. Po vzniku Československa (1918) sa skúsenosti českých chovateľov dostávali na Slovensko a chov králikov našiel aj u nás svojich záujemcov.
Pôvodne sa králiky chovali väčšinou v maštaliach ako 'vedľajší produkt' pod veľkými hospodárskymi zvieratami. Cieľavedomá šľachtiteľská práca sa však začína až v klietkovom chove. Prvý spolok drobnochovateľov, ktorý združoval aj chovateľov králikov vznikol v roku 1923 v Holíči. Neskôr vznikli podobné spolky v Trnave a v Bratislave. Prvý časopis pre chovateľov zvierat Slovenská farma začal systematicky vychádzať v roku 1927.
Po druhej svetovej vojne bolo založené Ústredie slovenských spolkov chovateľov (1946), ktoré malo aj prvý zbor posudzovateľov králikov. Neskôr vytvorený jednotný zväz chovateľov vystupujúci počas štyridsiatych rokov pod rôznymi názvami (ČSSCHDZ, SZD, SZCH) združoval aj králikársku odbornosť. Po vzniku samostatnej Slovenskej republiky (1993) sa stal SZCH členom Európskej asociácie chovateľských zväzov, kde prostredníctvom svojich zástupcov sa podieľa na práci tejto organizácie. Vnútroštátne aktivity v oblasti chovu králikov riadi po odbornej stránke Ústredná králikárska komisia pri SZCH. Koordinuje a usmerňuje plemenársku prácu a zootechnickú starostlivosť medzi členmi chovateľskej organizácie.
V roku 1994 vznikla na Slovensku ďalšia záujmová organizácia zameraná na komerčné využitie králikov. Združenie chovateľov brojlerových králikov (neskôr premenované na Králikársku úniu) vyvíjalo svoju činnosť v oblasti propagácie úžitkového chovu králikov zameraného na produkciu mäsa.
Podstatná časť zo všetkých chovateľov však nie je organizovaná a svoju činnosť realizujú ako záujmovú prácu s ekonomickými efektmi pri samozásobení králičím mäsom a kožkami.
Doterajší rozvoj chovu králikov na Slovensku ovplyvňovali významné osobnosti. O prvé osvetové aktivity sa zaslúžili J. Ružička a E. Hreblay, ktorí propagovali králikárstvo ako perspektívnu činnosť pre široký okruh drobnochovateľov. Nestor slovenského králikárstva I. Vanek sa zaslúžil o vznik nových slovenských plemien. Významným podielom do rozvoja chovu králikov na Slovensku prispel aj J. Zelník. M. Supuka je známy chovateľskej verejnosti ako šľachtiteľ nových národných plemien králikov s mnohými aktivitami pri posudzovateľskej a výstavníckej činnosti doma i v zahraničí.
V súčasnosti chov králikov v jeho mnohorakej forme udržiavajú a ďalej rozvíjajú stovky organizovaných i neorganizovaných chovateľov. Výsledkom ich práce je pestrá paleta plemien porovnateľná svojou kvalitou s vyspelými krajinami Európy.
O celkovej úrovni králikárstva na Slovensku si možno urobiť predstavu z celkovej početnosti chovaných králikov. Podľa odhadu sa u nás ročne chová 300 až 400 tis. samíc králikov, ktoré produkujú okolo 5 mil. ks potomstva. Táto tradičná oblasť chovu má teda na Slovensku predpoklady na svoj ďalší rozvoj tak, aby plnila záujmové, zdravotné, ekologické i ekonomické ciele.
(POKRAČOVANIE)
Ján Rafay, NPPC VÚŽV Nitra
